Rozmaznané princezné: Žijeme dnes s mužmi, alebo s náročnými dámičkami?

Pamätám si dobu, keď byť mužom ešte niečo znamenalo. Keď to neznamenalo len poslať memečko, otvoriť si pivo a dožadovať sa sexu o polnoci, keď žena konečne dosadne po osemnástich hodinách nepretržitej driny v práci a v domácnosti.

Dnes? Z mužov sa stali rozmaznané princezné.

Také tie, čo si sadnú na gauč a sťažujú sa, že ich partnerka “už nie je taká milá ako na začiatku”. No veď prepáč, drahý, keď máš doma ženu, ktorá ťa živí, operie ti, navarí ti, potiahne ti polovicu nájmu (alebo aj viac), objedná pre vás oboch lekára, vybaví auto do servisu, kúpi ti nové oblečenie a aj tvojej mame darček k narodeninám, tak sa asi nečuduj, že sa neusmieva ako animovaná postavička z reklamy na bielidlo.

Mnoho dnešných mužov si totiž vymenilo roly. Chcú rovnaké práva, ale bez rovnakých povinností. Chcú rešpekt, ale nechcú nič niesť. Chcú byť milovaní, no nevedia milovať. Chcú "partnerku", no v skutočnosti hľadajú mamu s benefitmi sexuálneho charakteru.

A čo je na tom najsmutnejšie? Že to robia so samozrejmosťou. Nechávajú sa obskakovať, akoby boli poberateľmi invalidného dôchodku, a žena bola ich pridelenou pestúnkou.

Z domu sa stal jeden veľký projektový manažment, kde žena riadi všetko: od rozpisu domácich prác cez plánovanie víkendových výletov, až po záchranu spoločného rozpočtu pred kolapsom. A zatiaľ čo ona zháňa lieky, platí faktúry, stará sa o zvieratá, deti, záhradu a ešte sa tvári, že ju to baví, pán partner (áno, ani nie manžel, lebo veď, na manželstvo sa dnes muži necítia ani v 40-tke, pretože je to "záväzok") sa hrdo cíti byť "rovnocenný", lebo raz za týždeň vyhodil smeti alebo polial záhradu.

Lenže, vieš čo? Aj silná žena má právo sa zrútiť. Má právo mať zlý deň. Má právo, aby si niekto všimol, že už viac nevládze. Nie preto, že by bola slabá, ale preto, že všetko ťahá sama.

A kým si chlap spokojne pozrie TikTok a čaká, kedy ho niekto zachráni pred realitou, žena si dá Lexaurin, natiahne legíny a zachráni seba. Sama. Ako vždy.

A potom príde víkend. Ten zázračný čas, kedy by si si rada na chvíľu vydýchla, keďže celý týždeň si bola zamestnaná manažérka, kuchárka, upratovačka, vodička, psychologička aj milenka.

Tvoje telo je vyčerpané, mozog ide na výpary, a ty si dovolíš ten “luxus” pospať si o hodinu dlhšie. No a hádaj čo? Princezná sa urazí. Nevoňala mu čerstvá bublanina. Nezobudila si ho teplými rožkami s maslom. Neusmiala si sa hneď, ako otvoril oči. A keď si dovolíš niečo povedať, počuješ: “Ale ja som ťa predsa minulý týždeň odviezol autom…”

Čo sa to, dopekla, s tými mužmi stalo?

Ako sme sa dostali do štádia, že žena má byť nonstop silná, sebestačná, krásna, empatická, jemná, bohatá, uprataná a ešte aj ticho? A muž? Muž si medzičasom otvoril účet na TikToku, kde nadáva na zlatokopky, kým ho žena živí, perie mu a ešte si aj pripisuje zásluhy, že sa občas “obetuje” a hodí do práčky svoje slipy. Bravo, drahý. Si veľmi šikovnučký.

My, ženy, sme vraj náročné. Áno, už nie sme generácia, ktorá sa uspokojí s omrvinkami. Ale vieš čo? Ani nemusíme. Pretože ak ja denne potiahnem 10 hodín roboty, potom nakúpim, navarím, zaplatím účty a ešte mám kapacitu byť človek – nemienim doma riešiť to, že ON “nemá svoj priestor”, lebo som si dovolila prehovoriť.

Nie, my nie sme hysterky. Nie sme ani feministky v zlom zmysle. My len už nechceme byť matkami mužom, ktorí dávno stratili svoju mužnosť a teraz si kompenzujú svoje komplexy ponižovaním žien. Očakávajú oddanosť, servis, krásu, mlčanie a ešte aj vďačnosť za všetko, čo je totálne holé minimum.

A viete čo je na tom najsmutnejšie? Že sa z toho stal štandard.

Lebo áno – ženy dnes zachraňujú všetko. Zabezpečujú rodiny. Platby. Deťom krúžky. Dovolenky. Zdravotné prehliadky. Ženy vybavujú opravy kotla, hádajú sa s elektrikármi, zatiaľ čo ten ich doma scrolluje YouTube Shorts o tom, ako byť “alfa samec”. Alfa? Kde? Keby aspoň dokázal vytiahnuť smeti bez toho, aby to pripomínal tri týždne.

A keď už náhodou žena vybuchne, že to všetko neutiahne – zrazu je náladová. Hysterická. Aha, má PMS. Ale keď ON týždeň neprehovorí, len trucuje ako osemročný fagan, to je v poriadku. Lebo on má “svoje obdobie”. Možno ho niekto v práci kritizoval. Možno ho mama nasrala. Možno má, chudáčik, zlý dník. A ty ho máš vtedy, samozrejme, láskyplne chápať a hladkať.

Viete, čo by som rada raz zažila?

Že muž príde domov a povie: “Zlatko, dnes ty nerob nič. Ja navarím, postarám sa o všetko a ty si zatiaľ oddýchni.” Nie ako špeciálnu udalosť raz za rok, keď má žena sviatok. Ale ako bežný prejav rešpektu. Pretože žena nie je stroj. Nie je domáca pomocníčka so sexi telom. Je to človek. A keď toho má veľa, nepotrebuje počuť, že “si precitlivená”. Potrebuje cítiť, že ju niekto vidí. Skutočne vidí.

Lebo zatiaľ čo ona rieši ďalší deadline, ďalšiu večeru, ďalšie záchvaty detí, ďalšie kôpky špinavého prádla – ON si pýta uznanie, že si sám zalial polievku.

Prepáčte, ale KEDY sa to takto posralo?

Ako sme sa dostali do bodu, kde ženy prežívajú kolapsy, vyhorenia, panické ataky, zatiaľ čo muž sa cíti ukrivdený, že mu chýba uznanie?

Kde sme sa tak veľmi pokrčili v snahe byť „silné ženy“, až z nás muži spravili slúžky s diplomom? Sme nezávislé, krásne, pracovité – ale zároveň vyčerpané, frustrované, prehliadané. A keď konečne vybuchneme, tak on odíde. Neznesie nás. Lebo máme "veľa rečí".

A vtedy si to všimneme. Že v celom vzťahu sme boli vlastne samy.

Že sme ľúbili za dvoch, robili za troch a odpúšťali za desiatich.

A že on si nás ani nevážil. Ani na konci. Ani keď odchádzal. Lebo ten, kto ťa má rád, neodíde vo chvíli, keď ťa najviac bolí. Ten, kto má charakter, neobviní ženu z nedostatku vďačnosti len preto, že už nevládze.

Takže, vieš čo?

Ak si unavená, zmätená, frustrovaná… nie si divná. Si len žena, ktorá toho nesie priveľa. A práve preto si hodná lásky, nie výčitiek.