Kiežby bol svet miestom, kde nemusíme vysvetľovať, že nie sme namyslené a sebecké, ak sa pochválime, ak si nastavíme hranice, doprajeme si čas a myslíme v prvom rade na seba. Kiežby sme na seba dokázali myslieť tak veľmi, ako sa niekedy staráme o druhých. Svet by bol lepším miestom, keby sme najprv zachránili seba a až potom sa snažili postarať o ďalšie bytosti...
Veď vieš, aj v lietadle to je tak, že skôr, než pomôžeš človeku vedľa, nasaď masku sebe. Roky sa vo mne formovala definícia sebalásky. Klamala by som, ak by som tvrdila, že dnes to je vo mne vyriešené a jasné. Ak by som však mala definovať sebalásku dnes, v stave súčasného bytia, so všetkým čo mám aj nemám, bola by to práve táto veta:
Sebaláska znamená, že si dovolíš pomôcť najprv sebe a potom zvyšku sveta.
Občas dokážeme nájsť milión dôvodov, pre ktoré sa neľúbime, však? Nespravená skúška, nedokončená práca, vyrážka na čele, pár kíl navyše. Ach, je toho tak veľa, no nič z toho nás nedefinuje. V tom spočíva podstata. Prečo by sme mali hľadať sebalásku vo veciach, ktoré nás nedefinujú?
Sebaláska dokonca nespočíva ani v tom, že každý deň necháme na zrkadle rúžom napísaný odkaz nášmu odrazu o tom, ako ho ľúbime. Je to síce pekné a ako vytrhnuté z Pinterestu, dokonca sa to aj celkom môže hodiť do sveta Instagramu. No čo z toho, ak o sebe začneš pochybovať v momente, keď zamkneš byt a vyjdeš zo svojej bubliny do reálneho sveta? Tam totiž nie sú zrkadlá, na ktorých si môžeš nechávať láskavé odkazy.
V reálnom svete, za dverami našich bytov, v momentoch, keď vykračujeme zo svojej komfortnej zóny, alebo len žijeme bežné životy, to funguje inak. Svet nie je až taký láskavý. Takže, kto iný ťa zachráni, keď nie ty sama? Kto iný ti dá toľko lásky, keď nie ty sama?
Dnes ti chcem povedať, že sebaláska má mnoho podôb. Ak si rada píšeš na zrkadlo „Som krásna“, rob to aj naďalej – a pokojne tým najsýtejším rúžom z tvojej kozmetickej taštičky. Ak si rada kupuješ kvety, pokračuj v tom. Ak si v duchu skladáš komplimenty, nie je na tom nič zvláštne. To všetko, samozrejme, hovorí o sebaláske.
No nezabudni, že toto sú pominuteľné záležitosti. Rúž zo zrkadla zmyješ, kvety raz ochabnú a komplimenty v tvojej hlave zatienia iné myšlienky. Je preto dôležité, aby si nikdy nezabudla na to, že ty si jediná, ktorá si môže pomôcť. Si presne tá žena, ktorá môže dať napiť svojej duši, keď je smädná. Si presne tá žena, ktorá sa dokáže naučiť plávať, keď sa topí. Nemusíš čakať na záchranné koleso. Nauč sa vo vlnách svojho bytia plávať sama.
To je prejav najväčšej sebalásky, ktorú si môžeš dopriať – ochrániť samú seba a strážiť svoju bytosť, akoby to bolo to jediné, na čom v danom momente záleží. A keď zachrániš samú seba, ver mi, oveľa jednoduchšie pomôžeš svetu, v ktorom žiješ.
Autorkou tohto článku je certifikovaná koučka Lucia Jesenská. Jej krásnym mottom je: "Nezachraňujem topiacich sa ľudí, učím ich plávať". Lepšie ju spoznať môžete na jej Instagrame.