Nie vždy treba kričať, že žiješ. Občas stačí len dýchať

Niekedy potrebuješ zmiznúť. Nie preto, že by si sa vzdala. Ale preto, že sa práve skladáš späť.

Uplynulých pár mesiacov ma naučilo veľa.

Naučili ma, že aj silná žena má právo odísť.

Že nie všetko treba vysvetľovať, zdieľať, analyzovať.

Niekedy je ten najhlbší rast práve v tichu.

Vtedy, keď nikto nevie, čo prežívaš.

A ty prvýkrát zistíš, čo vlastne cítiš.

Zmiznúť neznamená stratiť sa.

Zmiznúť znamená nájsť sa.

Na chvíľu som sa stala neviditeľnou.

Pre svet.

Pre ľudí, ktorí boli zvyknutí na moju prítomnosť, rýchlosť, výkon.

Ale hlavne – sama pre seba.

Odložila som ambície.

Stíšila som vnútorný hluk.

Prestala som dokazovať, že mám hodnotu – a začala som ju cítiť.

Nie v číslach. Nie v potlesku.

V pokoji.

Bolo to obdobie bez statusov.

Bez fotiek.

Bez potreby byť zaujímavá.

Ale bolo to obdobie, kedy som si po dlhom čase sadla sama so sebou – a počúvala.

Počúvala som...

• Keď ma telo prosilo o oddych.

• Keď myseľ chcela konečne len byť.

• Keď duša túžila po tichu, ktoré ju nevystraší.

Ticho lieči. Ale najprv ťa rozbije.

Lebo bez hluku zrazu nič neodvádza pozornosť.

Si tam len ty a všetko, pred čím si utekala.

Ale ak to vydržíš...

Ticho ti odpovie.

Dnes neľutujem, že som „zmizla“.

Dnes viem, že to bolo to najodvážnejšie, čo som mohla spraviť.

Ustúpiť zo scény.A postaviť sa pred zrkadlo.

Nie na to, aby som sa upravila.

Ale aby som sa videla.Takú, aká som.

Bez filtra, bez masky, bez očakávaní.

A teraz sa vraciam. No nebudem kričať.

Nebudem sa ospravedlňovať.

Nebudem vysvetľovať.

Len si sadnem do svetla.

A budem.

Možno ticho. Možno pomaly. Ale po svojom.

A to je viac, než dosť.

S láskou a pokojom,

H.

P.S.: Ak si práve v tichu – dôveruj mu. Možno ti práve skladá nový život.