top of page

Vyjdi zo svojej komfortnej zóny. Ale nezablúď

Keď píšem tento článok, je 2:30 ráno. Všetci normálni ľudia spia. Mne ale hlavou prúdia tieto myšlienky a vedela som, že kým ich nedám na tetno “virtuálny papier”, nezaspím. Akosi cítim, že ak si niekto z vás prechádza niečím podobným, tieto slová mu môžu pomôcť. Pretože vedieť, že v niečom nie ste sami, má akýsi “liečivý” účinok.


"Vyjdi zo svojej komfortnej zóny."


Túto vetu ste už zrejme počuli toľkokrát, že vám je z nej zle. Je elementárnym základom každej jednej motivačnej knihy a krásne zdobí hádam každý jeden motivačný článok, ktorý na internete nájdete.


Vyjsť z komfortnej zóny má ale jeden problém.


Niekedy z nej zájdeme až priďaleko.

K napísaniu tohoto blogu ma inšpiroval jeden TikTok, ktorý som videla asi pred 2 hodinami, a odvtedy ho nedokážem pustiť z hlavy. Jeden chlapec v ňom hovoril o tom, ako sa pred 5 mesiacmi presťahoval, a ako veľmi sa chce vrátiť domov, no uvedomil si, že žiaden “domov” už vlastne nemá.

Celá jeho rodina si za 5 mesiacov už tak nejak zvykla, že ďalej, minimálne “fyzicky”, nie je jej súčasťou, a všetci jeho priatelia sa bez neho posunuli ďalej. Staré priateľstvá vyšumeli ako šampanské, ktoré necháte otvorené, a nové sa mu nadviazať akosi nepodarilo. A on ostal sám - každý deň premýšľajúc nad tým, či spravil dobré životné rozhodnutie.

Dôvod, pre ktorý nad týmto videom premýšľam už 2 hodiny, je ten, že príbeh toho chlapca je vlastne tak celkom dosť aj mojím príbehom - a možno aj príbehom niektorých z vás.

Pred 10 mesiacmi som si povedala, že idem za svojimi snami, resp. za svojím najväčším snom, a odsťahujem sa z miesta, kde som prežila 32 (prevažne) šťastných rokov. Ak by niekto písal príručku o vystupovaní z komfortnej zóny, viac dokonalý ilustračný príklad zrejme nenájde.

Vystúpila som zo svojej komfortnej zóny, resp. som z nej doslova vyskočila. Opustila som všetko, čo mi bolo dovtedy známe, milé či milované a odišla som doslova “do neznáma”.

Opúšťať komfortnú zónu je skvelé. Viete však, čo je ešte krajšie? Vrátiť sa do nej späť, oddýchnuť si, a opäť z nej vyjsť.


A tu je ten problém. Problém, ktorý aktuálne možno trápi nielen mňa, ale aj niekoho z vás.

Zo svojej komfortnej zóny som odišla tak nesmierne ďaleko, že som doslova zablúdila. Späť do nej som sa nevrátila už celých 10 mesiacov.

Po celý tento čas som asi ani raz nepocítila také tie základné “veci" - teda pocity ako istota… bezpečie… bezstarostnosť… či nejaká radosť pretrvávajúca dlhšie ako pár dní.


Ak vyjdete zo svojej komfortnej zóny na extrémne dlhý čas, zablúdite.


Budete od nej tak ďaleko, že vaším novým domovom sa stanú pocity ako obavy, strach, neistota, úzkosť…

Spravila som teda zlé rozhodnutie?


Nie, to v žiadnom prípade.


Pretože to bolo rozhodnutie, ktoré som v tom momente považovala za to najlepšie a najrozumnejšie. Navyše ma naučilo obrovskému množstvu vecí. A neľutujem ho.


Napriek tomu, niektoré dni sú naozaj ťažké. Dni, kedy si uvedomím, že vlastne už ani neviem, ako tá moja komfortná zóna “chutí”.


A pritom si, myslím, vôbec neželám veľa.


“Iba” zopár priateľov, s ktorými by som mala aspoň niečo spoločné, a zašla si s nimi večer na kávu, na večeru či na drink.

“Iba” sa aspoň pár dní po sebe zobudiť s pocitom, že všetko je presne tak, ako to byť má.


“Iba” mať niekoho, pri kom by som mohla zaspávať, pri kom by som sa mohla zobúdzať. Niekoho, kvôli komu by som ráno mohla robiť dve šálky kávy a niekoho, pri kom by som si opäť spomenula na to, aké je to cítiť istotu, bezhraničné šťastie a bezpečie.

“Iba” tak sa s niekým dohodnúť na totálne spontánnom výlete a stráviť deň niekde mimo mesta.

“Iba” tak sa s niekým v noci voziť mestom v aute, počúvať hudbu naplno, na benzínke si kúpiť šampanské a potom spolu pozorovať hviezdy.


…”iba” mať opäť domov. Pretože domov nie je adresa. Domov sú ľudia. Domov sú pocity…


Domov je komfortná zóna.


Určite z nej raz za čas vyjdite, je to skvelé. Ale ešte krajšie je vracať sa do nej späť. Nikdy z nej neodíďte príliš ďaleko, pretože by ste mohli zablúdiť.


Nie je ťažké stratiť sa. Znovu sa nájsť už ale môže byť väčší problém.


Napriek tomu verím, že každá cesta má nejaký svoj koniec - aj tá najviac strmá a tŕnistá.

Chcela som však, aby ste vedeli, že ak prežívate niečo podobné, nie ste v tom sami. Ja takisto viem, že v tom nie som sama. A to je, nejakým zvláštnym spôsobom, dosť "liečivé".

Comments


bottom of page